Doba, kedy sa dalo ľuďom všetko povedať slovami je preč!

„Svetská interpretácia“ Písma Dietricha Bonhoeffera

db3

(čítanie na 6 minút)

1. Základnou otázkou je:
„Čím je dnes pre nás kresťanstvo, kto je pre nás Kristus?“
alebo inými slovami: „Ako žiť dnes podľa Ježiša a jeho evanjelia?“

Východiskovým bodom pre „svetskú interpretáciu“ je podľa neho trpiaci Boh. Zvestovanie má svoje kristologické východisko. „Ak bola zem poctená tým, že niesla človeka Ježiša Krista, ak žil človek ako Ježiš, potom – a len potom – to má pre nás ľudí zmysel žiť. Keby Ježiš nežil, tak by bol náš zmysel bez zmyslu navzdory všetkým ľuďom, ktorých poznáme, uctievame a milujeme.“

V Ježišovi poznávame Boha.

Všetko, čo môžeme oprávnene od Boha očakávať, o čo ho smieme prosiť, nachádzame v Ježišovi Kristovi. Nič z toho, čo by mal a mohol robiť Boh, tak ako si ho my predstavujeme, nemá nič spoločné s Bohom Ježiša Krista. Musíme sa vždy znovu a vždy veľmi dlho a pokojne ponoriť do života, reči, konania, utrpenia a zomierania Ježišovho, aby sme rozpoznali čo Boh zasľúbil a čo napĺňa. V Ježišovi sa stretávame s Bohom, v ktorom poznávame pravého Boha. Pravá skúsenosť s Bohom je stretnutie s Ježišom Kristom. Ježiš je tu len „ pre druhých“. Jeho bytie pre druhých je skúsenosťou transcendencie. Viera je účasťou na Ježišovom bytí. Náš nový vzťah k Bohu je nový život „v bytí pre druhých“, v angažovanosti pre človeka v celej šírke a hĺbke dejinnej skutočnosti.
Boh, ktorý je s nami, je Bohom, ktorý nás opúšťa (por. Mk 15, 34). Boh sa necháva vytlačiť zo sveta na kríž, je vo svete bezmocný a slabý, a práve len tak je s nami a pomáha nám. Podľa Mt 8, 17 je celkom zjavné, že Kristus nepomáha silou svojej všemohúcnosti, ale silou svojej slabosti, svojho utrpenia. Biblia ukazuje človeku bezmocnosť a utrpenie Boha, len trpiaci Boh môže pomôcť. Vývoj sveta k dospelosti umožnil zbaviť sa falošných predstáv o Bohu, otvoril oči pre Boha Biblie, pre Boha, ktorý si zjednáva moc a miesto vo svete svojou bezmocnosťou. Odtiaľ bude musieť začať „svetská interpretácia.“

2. Teologia crucis
je podstatnou súčasťou, priamo vlastným obsahom jeho nenáboženskej interpretácie.

Kríž nie je možné zo života kresťanského vyznávača odsunúť. Boha poznávame v Ježišovi Kristovi, v jeho kríži. „Kresťania stoja pri Bohu v jeho utrpení, to ich odlišuje od pohanov. Človek je vyzývaný, aby spolu trpel utrpením, ktoré Bohu pôsobí bezbožný svet.“

Nie Boh, ktorý ako “Deus ex machina” zvrchovane zasahuje, ale Boh, ktorý je s nami v našom utrpení, ktoré spolu s nami nesie, je odpoveďou viery na otázku utrpenia. Nie náhodou každé rozjímanie nad perikopou z Kázania na hore zakončuje Bonhoeffer úvahou vo svetle teológie kríža: „Kríž je tým prekvapivým svetlom, ktoré tu žiari a v ktorom jedinom je možno vidieť všetky tieto dobré skutky učeníkov“ (kom. Mt 5, 13–16). „Cesta učeníkov k zákonu je cestou Kristovho kríža. Spravodlivosť učeníkov je spravodlivosť pod krížom“ (kom. Mt 5, 17–20). „Ježišovo telo bolo ukrižované. Silu k čistote, ktorú Ježiš prikazuje, dáva učeníkom pohľad na telo, ktoré za nich bolo vydané a spoločenstvo s ním.“ (kom. Mt 5, 27–32).

3. Oproti zvyčajnému sústredeniu sa k posmrtnému životu
a s tým spojené zdôrazňovanie „hraničných situácií človeka“,
obracia Bonhoeffer pozornosť na poslušné nasledovanie biblickej zvesti na tejto zemi.

Na túto zem prišiel Ježiš Kristus. Na tomto svete a pre tento svet sme cirkvou. Biblii nejde samoúčelne o „onen svet“, ale o poslušnosť a vernosť na tejto zemi, teda o tento svet, ako bol stvorený, udržiavaný, zmierený a obnovený. Pre Bonhoeffera svet a dejiny bezprostredne patria do jeho viery. Chce dokázať, že biblická viera sa týka najprv tohto sveta, nie záhrobia, ani nie transcendentna. Pravá skutočnosť viery, pravá transcendencia sa človeku otvára jedine v rámci pozemského života. „Boh je transcendentný uprostred nášho života. Kostol nestojí tam, kde končia ľudské možnosti, na hraniciach, ale uprostred dediny.“ V jeho „svetskej“ interpretácii evanjelia mu ide o pochopenie zvesti, ktorá odkazuje na tento svet. „Nasledovanie Ježiša sa musí uskutočniť v samotnom strede sveta.“

Je tradične náboženským postojom, že vyníma zo životného celku určité oblasti, ku ktorým sa sústreďuje ako k svojim najvlastnejším. Sú to predovšetkým „medzné situácie“: posledné ľudské otázky, tajomstvá ľudského života, chvíle stroskotania, viny, utrpenia, smrti. Tento postoj – typický nielen pre vtedajších kazateľov – Bonhoeffer odmieta v prospech jednoty a celistvosti života človeka. Evanjelium patrí aj týmto situáciám, ale nie výlučne ním. Nielen ľudskej slabosti, ale aj ľudskej sile, nielen ľudskej nemoci, ale aj zdraviu, nielen troskotaniu ale aj zdaru. V plnosti života vedie cesta viery. V

4. Oproti sústredeniu k osobnej a súkromnej ľudskej problematike
stavia Bonhoeffer cestu cirkvi v „bytí pre druhých“.

Ježišove bytie „pre druhých“ je skúsenosťou transcendencie. Viera človeka je účasťou na tomto bytí. Transcendentno nie je v nekonečných, nedosiahnuteľných úlohách, ale v konkrétnom dosiahnuteľnom blížnom. Človek nie je „človekom sám osebe“, ale „človekom pre druhých“. Človekom, ktorý žije z transcendencie. Namiesto cirkevne zužovaného individualizmu a zbožnosti zameranej na svoju dušu, stavia biblickú „Božiu spravodlivosť“ a “Božie kráľovstvo“ . Pre Bonhoeffera poslucháčom Slova nie je iba jednotlivec, ale cirkev vo svojej spoločenskej realite. Božie slovo je vždy prijímané v sociologickom spoločenstve osôb. [14] Zdôrazňuje sociologický aspekt účinku Božieho slova a ponúka obraz kresťana od seba a svojich osobných vecí obráteného ku Kristovi a k jeho nadosobným veciam. Na starostlivosti o jedného z najmenších bratov Kristových, prekračuje hranica medzi pohanstvom a kresťanstvom. Cirkev, to je „Kristus existujúci ako spoločenstvo“ , „dom otvorených dverí“ . V dnešnom svete „kresťan potrebuje kresťana, ktorý mu povie Božie slovo. Potrebuje ho vždy znova a znova keď sa ocitá v neistote a klesá na duchu. Lebo sám si nedokáže pomôcť bez toho, aby sa neoklamal o pravdu. Potrebuje brata ako nositeľa a hlásateľa božského spasiteľného slova. Potrebuje brata už len kvôli Ježišovi Kristovi. Kristus v jeho srdci je slabší ako Kristus v bratovom slove; ten prvý je neistý, ten druhý istý. Tým je objasnený aj cieľ spoločenstva kresťanov: jeden pre druhého sú nositeľmi posolstva spásy.“

5. Oproti dôrazu na slovo a vnútornosť hlása odklon od náboženských slov:
Doba, kedy sa dalo povedať ľuďom všetko slovami, či už teologickými alebo zbožnými, je preč. Rovnako ako doba vnútornosti a svedomia“.

Je nutné hľadať nové formy zvestovania a nové formy práce. Bonhoeffer dáva dôraz na svedectvo, ktoré je pohotové nielen tam, kde na neho padajú reflektory kresťanského poznania a uznania, ale aj tam kde je nepoznané.

Na záver si pripomeňme, že Bonhoefferova svetská interpretácia evanjelia našla svoj najhlbší výraz nie v myšlienkových tézach, ale v skutku angažovanosti, v boji proti nacizmu vo Vyznavačskej cirkvi, čiže od tej časti evanjelickej cirkvi, ktorá nekolaborovala s nacionálnym socializmom a ktorá sa postupne organizovala aj s vlastnými štruktúrami.

ThLic. Andrej Mátel
Zdroj: Konzervatívny denník