(Otvorená spoveď v 60-tke)

čítanie na 6 minút

Jedného dňa čaká táto veta každého z nás.

O mne to platí už teraz. Angažoval som sa v mnohých iniciatívach, stál pri založení viacerých projektov, zastával spoločenské i cirkevné funkcie. Byť 5-násobným otcom a 25 rokov jediným živiteľom 7 člennej rodinnej posádky – už to by mohlo stačiť, nie?! Mne však nestačilo. Spoločensky disponovaný extrovert s vitalitou za troch! Občiansky aktivista, cirkevný inovátor, reformátor, živiaci sa  povolaním výtvarníka. 30 rokov hektického aktivizmu sa zrazu skončilo…! Som za vodou!

Posledné tri roky som musel brzdiť rozbehnutý stroj,

ktorý mal obrovskú zotrvačnosť! Vlastne to začal kolaps môjho srdca. Toho fyzického! Pri dnešnej úrovni zdravotníctva, ak to človek prežije, to nemusí vôbec nič znamenať: koronárne tepny sa vystentujú, alebo sa srdce zoperuje a ide sa ďalej! NIE! Nestalo sa! Pre mňa to bolo hlavne znamenie zhora. Zastavil sa čas, začali sa uzatvárať úlohy, končilo angažovanie: RoS, ECAV, EASR, Útočište, NTM… ťažký čas! Všetkým týmto som žil veľmi dlho a intenzívne. Význam človeka a jeho hodnota rastie s kariérnym postupom a funkciami, ktoré mu udeľuje spoločnosť, alebo komunita v ktorej sa angažuje. Príliš sa identifikujeme so svojimi rolami, ba dokonca svoju hodnotu odvodzujeme od úspešnosti svojho angažovania a kariéry. Je to tak dobre, je to pravda? Dobrá otázka! Nájsť si na jej zodpovedanie čas uprostred hektického víru života, je väčšinou nemysliteľné. Oddych, relax a krátku regeneráciu si zväčša doprajeme, ale ZASTAVIŤ SA? Nemožné!

Keď tak čítam ľudské príbehy, je to dosť častý jav.

Zdravotné STOP je časté jediné životné memento! Hranica zdravia sa neodporúča prekročiť: za ňou je už len vyhorenie-zrútenie-depresia-kolaps a často i smrť! Čím to je, že my ľudia nevnímame signály svojho tela a neberieme vážne ani tú poslednú výstrahu. Zrejme je to hlbokým presvedčením o zmysle našej ROLE, o jej jedinečnosti, význame, hodnote a nezastupiteľnosti… POSLANIE, ktoré nesmieme zradiť. A tak prepíname sily, a tlačíme svoju káru do kopca z posledných síl… až nám vypovedajú sily.

Odísť zo scény v pravý čas je veľké UMENIE!

Je to predovšetkým akt pokory. Mysľou sa mi prelievajú otázky: urobil som všetko? Dobre? Bez chýb? Najviac pokorujúce je vedomie, že na tieto otázky nemôžem odpovedať jednoznačne ÁNO. V histórii môjho príbehu bude raz niekto nahlas čítať o chybách, zlyhaniach, omyloch a ich dôsledkoch… Svoj život som žil ako prvolezec a amatér. Ťažko poučiteľný, svojhlavý a sebastredný… Kresťanský ÉTOS mi ešte viac vykontrastoval moju, už aj tak neznesiteľne perfekcionistickú povahu. Premietlo sa to do nezmieriteľného boja s nedokonalosťou. Svojou i ľudí okolo mňa! Nič nesmie byť zfušované: poriadok v domácnosti, výchova, morálka, životný štýl, komunita, vzťahy… nekonečný zoznam nedokonalostí narastá. Je všeobecne známe, že perfekcionistom sa na tomto nedokonalom svete nežije DOBRE. Je tu každý deň príliš veľa detailov ZLA. I ľudí, ktorým to zlo nevadí, tolerujú ho a prehliadajú. Možno máte podobný pocit…

Dá sa s tým niečo robiť?

Určite! Dnes viem viac, moje zastavenie má svoje ovocie. Vystúpiť z deja a pozrieť sa na všetko s odstupom, odmocnením svojej jedinečnej úlohy, významu. Stojac mimo javiska, pódia, svetiel, je oslobodzujúce a uzdravujúce. Ješitnosť je odvrátená tvár egoizmu. EGO ju rafinovane ukrýva, maskuje. Neustále si potvrdzuje svoj VÝZNAM. Si dôležitý, si nenahraditeľný, si nezastupiteľný… Nie je to tak! Si iba časťou celku, jeden z mnohých, fragment veľkej mozaiky. ZOSTÚP Z PIEDESTÁLU, KTORÝ SI CELÝ ŽIVOT BUDUJEŠ, ABY SI VYNIKOL NAD DRUHÝMI.

A tak končím svoju kariéru

v škole služby v suteréne života. Na tom najnižšom poschodí ľudského bytia sa učím umeniu nezištnosti LÁSKY. Medzi ľuďmi, ktorí si lásku nezaslúžia – ale o to viac ju potrebujú! S ľudmi, ktorých sa učím prijímať ako seberovných a rodných bratov… veď máme iba jedného Otca, a Ten určite medzi nami nerobí rozdiely! Skutočne!!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *