Ľubomír Badiar
Našťastie! BOH hľadí hlbšie. Nezasekne sa na vonkajšej podobe ako človek.
Jeho OKO zostupuje hlbšie a hľadá skrytú hodnotu. Neodradí Ho momentálny status. Vidí dušu kam upadla, zosunula sa a degradovala – ale vidí aj jej večnú hodnotu, stav aká bude, AK… Tieto TVÁRE predstavujú človeka v tom najzúboženejšom tele. Tvár to totiž vyjadruje najvystížnejšie. nesie hlavné črty PODOBY každého človeka. Vidíte krvou podliate a unavené oči, špinou a prachom zanesenú bradu, pleť posiatu vredmi, nánosmi špiny. Vlasy vyzerajú ako hniezdo všetkého – len nie ako obyčajný účes.
Stretnúť takéhoto bezdomovca pôsobí na človeka deprimujúco. Prečo? Pôsobí odstrašujúco, ohrozuje svoje okolie: špinavým oblečením, zápachom, infekciami, parazitmi. Tí, čo ho poznajú hovoria: POZOR na neho – ten ma zvieratká (vši, blchy), držte sa ďalej… Ľudia na ulici okamžite menia smer chôdze, v snahe vyhnúť sa stretnutiu. Rozumiem týmto obavám. No tu končíme? Naše predsudky a obavy nás nepustia ďalej.
TREBA ich však búrať…za touto tvárou žije ľudská BYTOSŤ! Bohom stvorená a MILOVANÁ!
O tom je aj naša MISIA (vyslanie)
Ak sa im odvážite pozrieť do očí, povedia vám všetko. Je v nich záclona smútku a rezignácie. Pachuť stratenosti, zabudnutia, absencia akejkoľvek hodnoty… Len oči rozprávajú pravdu. Jazyk sa naučil klamať – iba tak sa dá tam VONKU prežiť. Ale oči hovoria pravdu. Preto ak ustojíte toto stretnutie, zadívajte sa im hlboko do očí.
Prečo verím, že je ešte niekto, kto skúma život človeka hlbšie a bytostnejšie?
Bola by to kozmická tragédia – keby tomu tak nebolo. Práve pri týchto tvárach si hlboko uvedomujem ako neskutočne môže byť PRAVÁ tvár človeka ukrytá za maskou. Toto sú však autentické MASKY. Nie pretvárka, ale maska živorenia, biedy a úbohosti strateného syna. Na svojich cestách prišiel o všetko. Našťastie ho jeho Otec neodvrhol. Čaká ho! Pozná jeho veľkú hodnotu! Vie, že čím je zanedbanejšia tá vonkajšia – tým viac potrebuje nájsť vnútornú krásu.
My čistí, voňaví, učesaní a sýti to nechápeme.
Sme obklopení hodnotami ktoré sú pre nás každodennou samozrejmosťou. Bojím sa, že mnohé z nich DLHODOBO PODCEŇUJEME. Zvážme si ich práve pri pohľade na tieto bytosti. Koľko čoho máme k dispozícii, k plnosti šťastného a spokojného a naplneného BYTIA.
Skúsme ich však položiť na pomyselnú váhu – na jednu misku dajme to svoje DOBRO a na tú druhú – naproti, skúste položiť niečo pre nich.
Pre nás to bude možno niečo malé. Ani nepostrehneme, že nám to chýba.
Pre nich to však bude VEĽKÁ VEC! Je to isté. Viem to!
