Ľubomír Badiar
Pozorujeme ich CELÉ ROKY,
tak ako sa strieda leto so zimou, strieda sa ich zúboženosť v lepšej a horšej podobe. Lepšia je počas teplého leta, kedy sú vyhriati, optimistickejší a to vďaka prajným podmienkam na prežitie v teréne. Pod širákom 24/7 – Openair! V zime sa obraz ich biedy dramaticky mení. Uzimené, skrehnuté, premrznuté telo sa nevie ohriať a zúfalo hľadá akýkoľvek priestor vyhriaty aspoň na pár stupňov nad nulou.
Chápete, NAD NULOU!
Na koľko máme vyhriate v zime svoje príbytky my, DOMOVCI? Pri akej teplote sa cítime príjemne, útulne, domácky? 20, 22, 24…? Boli sme vôbec niekedy premočení, prefúkaní a zmrznutí až na KOSŤ, niekde vonku viac ako pár hodín? Jednoducho v krutých a neznesiteľných podmienkach pre život. A oni to dajú, ale platia za to krutú daň!
A tu prichádza vyhriaty a zaopatrený DOMOVEC
a z výšky moralizuje napríklad ich pitie alkoholu, čo je jediná droga, ktorá im ako tak pomáha prežiť v neznesiteľných podmienkach. Áno, môžu si za tento osud sami, a možno im k tomu málinko dopomohol aj niekto iný, a možno sa stali terčom ľudského podrazu, čo sa nijako nedalo ustáť! A záleží na tom? Je to kľúčové, dôležité, podstatné, robiť sudcu, arbitra či advokáta, keď stretnete takéhoto ľudského úbožiaka.
Naša EGOISTICKÁ podstata,
a v tom sme si všetci navlas podobní, nám velí: nerieš to, nestaraj sa, je to jeho PROBLÉM. Alebo si alibisticky povieme – veď sú tu charity, dobrodinci, humanistické mimovládky. A čo štát, mesto, obec? Veď na to si ich platíme, aby riešili spoločenské problémy. A čo cirkev, cirkevné inštitúcie, Boží ľud, veď on je svojím milosrdným Bohom k tomu priamo vyzývaný, podeliť sa o svoje DOBRO, či nie?
Áno, som jeden z tohto celku, patrím k cirkvi a hovorím si KRESŤAN.
Hlásim sa k istému vierovyznaniu. Ale čo to znamená vierovyznanie? Príslušnosť k istej teologickej tradícii – katolík – luterán – kalvín – baptista? Poznať doktríny svojej cirkvi a dodržiavať pravidlá hry? Chodiť do kostola a svätiť sviatky? Alebo som Kristovec! A to znamená jediné – nasledovník vteleného BOHA! Počul som Jeho naliehavé pozvanie: Nasleduj ma! Beriem to ako Boží imperatív: Vezmi na seba moje jarmo, svoj kríž a nasleduj ma! Aký postoj by k týmto ľuďom dnes zaujal Kristus? Obchádzal by ich, moralizoval, alebo urobil krok bližšie k nim, aby ich pozdvihol z ich zdegradovanej ľudskosti?
Dívame sa na nich celé roky ako postupne strácajú ľudskosť.
Ale nedeje sa to isté aj kdesi V NÁS SAMÝCH?
