Avicii – Identita a únik

(Čítanie na 15 minút pre premýšľavých, ktorí chcú ísť pod povrch…)
Autor článku: Filip Badiar, študuje na Sheffieldskej univerzite, odbor hudba

Avicii, emblém generácie mileniálov 21. storočia: Identita a únik

Aviciiho smrť zasiahla celý svet.
Svetoznámy DJ vlastným menom Tim Bergling zomrel na dovolenke v Ománe,
kde našli jeho bezvládne telo v hotelovej izbe.
Mal len 28 rokov a už nezvládol ťarchu života, ktorý viedol.
Avicii sa stiahol z verejného života, ktorý ho dusil.

Správa o jeho smrti, ktorú zverejnili len teraz uvádza, že hudobník zomrel pre masívnu stratu krvi spôsobenú hlbokou reznou ranou spôsobenou skleneným úlomkom z vínovej fľaše. V preklade to znamená, že si podrezal žily a vykrvácal, potvrdiť to mala aj rodina.

Jeho rodina bola po smrti Aviciiho zlomená a nešťastná, no sama zverejnila otvorený list, v ktorom uviedla, že už pravdepodobne nevládal fungovať ďalej a hľadal mier. Jeho krehká umelecká duša citlivého muža skrátka nebola stavaná na život, ktorý so sebou profesia svetoznámeho DJ-a a producenta prináša. On sám pritom často bojoval s myšlienkami o zmysle života či šťastí, čo pretavil aj do svojich videoklipov.

Avicii, emblém generácie mileniálov 21. storočia

Hneď na úvod ma svedomie núti ku pomerne zahanbujúcej spovedi. Počas nedáveho posedenia pri pive ma z čista-jasna ovalila otázka: Počul si, že zomrel Avicii? V tom momente sa mi v hlave odohral bleskurýchly myšlienkový proces. Napriek tomu, že som vlastne vôbec nevedel, o koho sa jedná, toto meno mi z nejakého dôvodu znelo povedomo. Môj mozog naliehavosť tejto otázky vyhodnotil tak, že by som tohto človeka zrejme mal poznať a preto som okamžite a s dokonale zahratým zarazením bez mihnutia oka odpovedal:

Naozaj?

Moja povesť bola zachránená. No toto meno valcovalo titulky svetových médií ešte po niekoľko nasledujúcich dní a ja som sa teda so záujmom ponoril do tohoto príbehu; fenoménu popkultúry. Hoci som o tomto človeku vôbec nevedel, dôkazom jeho vplyvu pre mňa bolo to, že jeho piesne som poznal veľmi dobre. Dúfam teda, že mi smútiaci fanúšikovia a vyznávači kultu zábavy a bezstarostnosti, ktorého bol Avicii zosobnením, odpustia a že moja nevedomosť mi neberie mandát na vyjadrenie sa ku jeho fascinujúcemu príbehu a pomerne utopistickej ideológii, ktorú stelesňoval.

Umenie, privilégium modernej civilizácie, je produktom kultúry a mentality, v ktorej vzniklo. Hlavne v dobe svojho vzniku má praktický a priamy účel – kratochvíľu, v ktorej je jej účastník viac alebo menej zaangažovaný. No ako sa umelci pomaly dostávajú z javiska do nekrológov a čas im pridáva alebo uberá na prestíži, umenie z retrospektívneho pohľadu dostáva úplne nový rozmer: stáva sa jedným z kľúčov ku pochopeniu doby, v ktorej vzniklo, vzácnou a veľmi živou optikou, skrze ktorú máme možnosť nazrieť do duše ľudí, ktorí týmto umením žili. Tento koncept je pre mnohých familiárny z (často otupujúco nudných) stredoškolských hodín literatúry a umenia. Umenie renesancie, klasicizmu a romantizmu nám má veľa čo povedať o estetických, ale aj širších hodnotách, ktoré vo vtedajšej dobe rezonovali spoločnosťou. Kameňom úrazu tejto koncepcie je však fakt, že umenie v minulých storočiach bolo vo veľa prípadoch výsadou intelektuálnych, duchovných a mocenských elít, ktoré na neho pre svoju prestíž mali čas aj peniaze.

Populárna hudba v 21. storočí je však pohlcujúca sila, ktorá svojou všadeprítomnosťou a univerzánosťou nemá v histórii obdobu. Dnešná kultúra je práve vďaka týmto atribútom dokonalým zrkadlom našej generácie omnoho viac, ako umenie minulých storočí. Avicii, jeho hudba a dedičstvo nás v mnohom dokonale vystihuje. Po čom túžime, pred čím utekáme, aké hodnoty vyznávame, a v neposlednom rade: ku čomu to všetko smeruje? Aviciiho hudba na tieto otázky v mnohých ohľadoch priamo odpovedá.

Intenzita a únik

Fenomén klubovej kultúry a elektronickej hudby, ktorej vzostup bol takmer paralelný s nárastom Aviciiho popularity, ma jednú výraznú charakteristiku, na ktorej objavenie nie je treba vykonať žiadne akademické výskumy: je to jej hlasitosť. Ešte žiaden hudobný žáner v histórii umenia nedával tak silný dôraz na intenzitu a výšku hlasitosti; sú to práve moderné technológie a digitalizácia tvorivého procesu, ktoré sú definícou EDM (electronic dance music). Masívna zvuková aparatúra umožňuje hlasitosť, ktorá odtrhuje od reality. Tento hudobný žáner je preto trochu zavádzajúce rozoberať niekde inde, ako v jeho prirodzenom prostredí: v tanečných kluboch. Hoci Aviciiho hudba ponúka príjemné odreagovanie aj cez slúchadlá alebo v rádiu, až v klube naplno vynikne jej význam – bez doslova dychberúcej hlasitosti stráca dôležitú súčasť svojej identity. Novinárka a stĺpčekárka Jessica Pressler v roku 2013 sprevádzala Aviciiho počas jeho nabitého programu a vo svojom pomerne kontroverznom článku „Avicii, the king of Oontz Oontz Oontz“ pre portál GQ.com svoju skúsenosť opísala takto:

„The sound that pours out of the speakers is crisp and melodious and so fucking loud it seems to get inside your body, the bass pounding away at your guts, the synthesizers providing a soaring moment of relief before the bass comes rushing back in so forcefully that there is no room left for thoughts or anxiety or anything. It is not an unpleasant feeling—like being inside a giant, beating heart.”

EDM je vo svete hudby pionierom v spôsobe, akým manipuluje hlasitosť, ktorá je povýšená z prostej a doteraz v obmedzenej miere modifikovateľnej fyzikálnej veličiny na sémantickú súčasť svojho hudobného materiálu. Bez ohľadu na to, či táto hudba spadá alebo nespadá do vkusu poslucháča (alebo skôr jej účastníka), Aviciiho cit pre zvuk a rytmus je okamžite badateľný a je zrejme jedným z hlavných dôvodov, prečo je jeho hudba pre mnohých tak strhujúca. Avicii vedel narábať so zvukom, mal perfekcionistický cit pre spojenie jednotlivých prvkov vo svojej hudbe v kompaktný celok a v neposlednom rade chápal dôležitosť budovania a uvoľnovania napätia, princíp kľúčový pre tanečnú hudbu. Tento princíp nie je vo svete hudby ničím novým, keďže je výlučnou podstatou viacmenej všetkej hudby od Bacha až po začiatok 20. storočia a za použitia manipulácie tonálnej harmónie ho do povestne sofistikovaných rozmerov doviedol už Richard Wagner; EDM však napätie buduje a uvoľnuje skôr za pomoci zvuku, resp. jeho hlasitosti a rytmu ako za pomoci harmónie, ktorá svojou jednoduchou a priamočiarou štruktúrou hrá druhé husle.

Každý, kto hoci aj len prešiel okolo klubu v nočných hodinách, ten vzorec dobre pozná: intenzita tracku poklesne, aby dala priestor beatu, ktorý postupne prichádza do popredia. Beat sa každou dobou postupne zdvojuje až do takmer konštantného a nepretržitho sledu zvukov aby vzápätí umĺkol; nasleduje extatický refrén, vytrženie a satisfakcia známeho motívu, melódie alebo textu, ku ktorým však viedla dôkladná cesta, stimulujúca a následne uspokojujúca túžby účastníka tohoto rituálu. Pomerne priamočiara stratégia, ponúkajúca instantné uspokojenie.

Vráťme sa však ku tým palčivým otázkam, na ktoré nám aj Aviciiho hudba údajne ponúka odpovede: čo to o nás hovorí? Prečo máme potrebu vyhľadávať tak neuveriteľne intenzívne zážitky? Je zrejmé, že po nich túžime. Extrémne intenzívna hlasitosť je len jeden z mnohých prvkov klubovej scény, ktorá sa hmýri excesmi všetkého druhu, ktoré presahujú hudbu, pódium aj produkciu. Alkohol a ľahké párty drogy sú pochopiteľnou súčasťou tohoto fenoménu a prehlbujú jeho intenzitu a únik z reality. Ďalší citát z vyššie spomínaného článku pripomenie veľmi známe obrazy, ktoré sa návštevníkom klubov naskytujú s nástupom neskorých nočných hodín stále častejšie:

„He is so successful at making the audience feel like they can’t leave that many of them stay well past the time they should. By four thirty [am], the girls shimmying on tables have come to resemble Depression-era marathon dancers, all bloody blisters and smeared eye makeup. One of the security guards is taking out a girl doubled over in a wheelchair, puke-stained hair grazing her knees.”

Pravidlom pravej ruky z laickej psychológie (pre politickú kariéru Bélu Bugára uprednostňujem tento pojem pred „sedliackym rozumom“) je, že čím intenzívnejší vnútorný konflikt prežívame, tým intenzívnejšia je potreba úniku; tým extrémnejší podnet potrebujeme, aby sme sa z vnútorného trápenia hoci len dočasne vyslobodili. Tým nechcem pochopiteľne tvrdiť, že všetci účastníci klubovej scény sú nutne patologickí pacienti. Je však zrejmé, že mnohí z nás pred niečím unikajú, či už je ten únik aktívny alebo pasívny. Klubová kultúra ponúka odpoveď, ktorá, parafrázujúc Jessicu Pressler, vyrazí z hlavy myšlienky, úzkosť a vlastne nenechá priestor na vôbec nič. Pred čím však unikal Avicii? Čo ho dostalo ku tvrdému alkoholizmu, ktorý narušil jeho zdravie natoľko, že prerušil koncertnú šnúru a skončil na týždne v nemocnici? Prečo sa ocitol v nekrológu už vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch?

Z pomerne bujných informácií, ktoré o ňom máme, človek dostane dojem, že unikal pred vlastnou slávou, ktorá ho akoby zastihla nepripraveného. Agresívna a neústupčivá pozornosť, ktorá sa mu dostávala, mu podľa jeho vlastných slov často prekážala a vyčerpávala ho. Utopil sa v návale fanúšikov, extaticky odtrhnutých od reality vďaka jeho vlastnej hudbe, prevalcovaný priemyslom, ktorý zarábal milióny na jeho popularite. V tejto vnútornej krehkosti, univerzálnej pre ľudské bytie, premostil priestor medzi pódiom a parketom a spojil sa so svojimi fanúšikmi.

Utekajúc pred vlastnou slávou strhol k úteku aj všetkých nás, konzumentov jeho hudby a kultúry s ňou spojenej, aby sme skrze tento únik spolu pomenovali isté vnútorné trápenie, ktoré prežívame. Nudu, apatiu a zdanlivú bezmocnosť. Nerozhodnosť, ktorú prežívame v tom návale možností, ktoré máme; bezhraničná sloboda, ktorá nám zo všetkých strán bije do očí, nás pomaly spútava. Tieto slová môžu vyznieť moralisticky, dokonca až odsudzujúco; no to vôbec nie je môj zámer. Bolo by hlúpe odsudzovať kultúru a generáciu, ktorej som sám súčasťou, ktorej mnohé produkty sám konzumujem a v neposlednom rade, ktorou som aj ja sám do veľkej miery tvarovaný. Tragický a predčasný koniec života Tima Berglinga je pre nás všetkých výzvou ku reflexii nad tým, kam smeruje naša generácia. Katie Bain vo svojom stĺpčeku na Guardiane výstižne píše, že podstatou EDM je radostná oslava tvárou v tvár konfliktu; to je zrejme dedičstvo tvorby Tima Berglinga, ktoré ho však aj položilo:

„Mainstream popularity can often feel like ritual sacrifice, as we build people up only to stand captivated as they descend – into addiction, into turmoil, into avīci. Tim Bergling’s story has come to a tragic if not entirely unpredictable end, one at odds with the joy of the music he so expertly produced during his brief but influential moment at the top. It’s hard to mourn to a song like Levels that so adamantly denies the darkness. EDM is about joyful celebration in the face of conflict. Perhaps this was Bergling’s undoing. It is also his legacy.”

Je to tak jednoduché, skoro až hlúpe

Istú vec však Aviciimu a mnohým podobným popovým umelcom nemôžeme odoprieť. Tak neuveriteľne masový mainstream, ktorého bol Avicii výrazným reprezentantom, si zákonite vynúti vo svete hudby istú polarizáciu. Oproti umeleckej pseudoavantgarde, ktorá sa posledné roky šíri ako huby po daždi a svojím často úbohým nevkusom sa snaží ponúknuť alternatívu tým, ktorí „chcú ísť proti prúdu“, má mainstream jednu krásnu vlastnosť: na nič sa nehrá. Je jednoduchý a úprimný.

Slovami Aviciiho:

„Back in Mexico, Tim plays a new track, tentatively titled “Someone Like You.” “It’s so simple,” he says, laughing. “I mean, All my life I have been waiting for someone like you? It’s almost stupid.”

Ak je niečo na mainstreamovej hudbe naozaj pozoruhodné, je to jej schopnosť ponúknuť psychohygienu, uvoľnenie a spracovanie konfliktných emócií. Vďaka svojej jednoduchosti a dostupnosti je pop univerzálnym sprievodcom, ktorý našu generáciu podopiera počas náročných období, vzťahových rozpadov, sociálneho nátlaku. Stáva sa nástrojom emancipácie, nezávislosti, dodáva vnútornú silu a povzbudzuje k autenticite a jedinečnosti.

Viem, že tento opis znie možno trochu zidealizovane a konzumenti popovej kultúry si z nej často berú aj utláčajúce stereotypy a archetypy o tom, čo je a čo nie je akceptovateľné. No pop sa na nič nehrá. Avicii sa na túto tému vyjadril takto:

„And as for the people who say he is too mainstream: “I have always been mainstream. It’s so weird, because I don’t see it as something negative at all. So many people see it as something negative.”

Pre svoju masovosť sa stáva skutočne vplyvným hýbateľom spoločnosti. Rozmýšľať, do akej miery je popová kultúra výsledkom a do akej miery formovateľom hodnôt našej generácie je dilema podobná tej, že či bola skôr sliepka alebo vajce. No jej vplyv je badateľný veľmi výrazne obzvlášť v oblasti vzťahov a sexuality. Zatiaľ čo romantizmus a klasické umenie sex skôr eufemizovali a zastierali verbálnymi alebo hudobnými metaforami, pop neskrýva v podstate vôbec nič. Dáva veľmi priamy a explicitný dôraz na telo a jeho fyzickú príťažlivosť. Jeden príklad za všetky:

“A little less conversation, and a little more touch my body” (Ariana Grande: Into You from Dangerous Woman)

Práve klubová kultúra je pre našu generáciu okrem úniku a intenzívneho zážitku aj výrazná forma socializácie; zatiaľ čo pre strednú a východnú Európu je ešte stále baštou tradičný „krčmový koncept“ a klubové párty sú skôr menšinovou záľubou, v západných krajinách je v kluboch koncentrovaný nočný život takmer výlučne; a to takej miery, že plnohodnotné zaradenie do sociálnych kruhov je bez ich návštevy značne komplikované.

Úzkosť a identita

Jedným zo zápasov dnešného človeka je strata identity. V 21. storočí sa rozpadajú antropologické konštanty, ktoré definovali človeka celé storočia alebo aj tisícročia. Národnosť, kultúra, deľba práce, sociálna (anti)mobilita, práca, vzťahy, komunikácia, sexualita, rodina, rola muža a rola ženy v spoločnosti a mnoho ďalších faktorov, ktorých rozsah si ešte len začíname uvedomovať. Dnes sa však pod vlajkou slobody alebo emancipácie mnohé z nich radikálne transformujú, nadobúdajú nové významy alebo sa proste rozpadajú na prach. Transformácia mnohých z nich prispela ku demokratizácii spoločnosti, ku rozšíreniu a upevneniu ľudských práv a ku novej ére slobody a prosperity, v ktorej dnes nepochybne žijeme. Avšak rozpad niektorých z nich, či už ho rôzne vášnivo diskutujúce spoločenské kruhy považujú za prospešný alebo nie, oslabil našu vnútornú stabilitu; žijeme vo svete, ktorého prosperita a ekonomický rast sú podmienené neustálym vývojom a transformáciou; zmena je univerzálny hybný faktor, ktorý zaručuje konštantný nárast produkcie, kúpyschopnosti a konkurencieschopnosti, kde stálosť a trvalosť sú spiatočnícke hodnoty minulosti, odsúdené na zánik. Pevné je jedine to, čo nemá príliš hlboké korene. Spočiatku výlučne ekonomický étos tejto plávajúcej stability pohltil takmer všetky ostatné aspekty modernej spoločnosti. Fascinujúcim spôsobom zaplavil naše vzťahy a našu vzájomnú komunikáciu.

V tejto neustále premenlivej atmosfére sa však často prebúdza hlboko zakorenená úzkosť, volajúca po bezpečí identity; netrafíme mimo, ak povieme, že je to jedna z kľúčových charakteristík našej generácie. Mnohí zápasíme s touto vnútornou krízou bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali. Niektorí upadajú do bezodnej apatie a nudy, tráviac hodiny svojho času tak trochu neprítomne utopení v zákutiach Netflixu, ktorý sa stáva iluzórnym vykúpením po čase strávenom v práci, ktorá ich nebaví, alebo na prednáškach, ktoré ich nudia. Iní zase našli odpoveď v kulte sebazdokonalenia; trávia hodiny denne v posilňovniach, na bežiacich pásoch, s kettlebellmi v rukách a s obdivuhodnou vytrvalosťou a odhodlaním si formujú vlastné telo, ktoré potom s patričnou úľubou a niekedy trochu nenásytne obdivujú v šatňových zrkadlách, ktoré sa vo svete fitnessu stávajú mlčiacimi obdivovateľmi. Niektorí sí svoje vnútorné vákuum uvedomujú až priveľmi a topia sa v zúfalých depresiách, na ktoré nachádzajú niekedy ešte zúfalejšie riešenia. Táto úzkosť niekedy dáva rásť aj nesmiernej ambicióznosti, keď mnohí skrze vzdelanie, informácie a rozširovanie kapitálu vlastnej inteligencie neľútostne zápasia o svoje miesto na svete.

Opis, ktorý znie pomerne depresívne; napriek tomu je však pri letmom pohľade vlastne všetko v poriadku. Žijeme, kráčame, užívame si svoj život v pre našich predkov v nevídanej miere a prosperite a takéto reči sa zdajú skoro ako trochu teatrálne slová starozákonného proroka, dramaticky sa nesúce vetrom púšte, alebo načisto beznádejné úvahy Schopenhauera, po ktorých sa už len odstreliť.

Za týmito pozorovaniami si však navzdory tomu stojím považujem ich za blízke pravde. Človek je predsa tvor, ktorý v sebe nesie nevýslovnú túžbu po trvaní; tak ako všetky generácie doteraz, aj my so svojimi vnútornými konfliktami niekedy nevedomky zápasíme každým krokom vpred, otvorením očí, zdvihnutím sa z postele. Aj keď niekedy len vyhýbavo unikáme, každým moment nášho života je istou odpoveďou na naliehavé otázky po našej vlastnej identite.

Avšak dokedy budeme unikať?

Nejeden čitateľ už možno dostal pocit, že v návale filozofických úvah som vlastne zabudol, o čom som tento článok začal písať. Ako do tohoto všetkého teda zapadá Avicii a jeho dedičstvo? Tragédiu jeho konca môžeme pochopiť aj ako veľmi jasnú výstrahu: nedá sa utekať večne. Hudba, pre našu generáciu aj tá Aviciiho, nám ponúka vzácnu možnosť odľahčiť svoju myseľ a prináša radosť skrze jednoduché a jasné prostriedky, slúži ako antidepresívum a spôsob psychohygieny v momente, keď je toho na nás proste veľa.

Avšak, tak ako v Aviciiho prípade, keď sa únik a odreagovanie stane našou jedinou zbraňou a na naše vnútorné otázky nebudeme bolestivo hľadať odpovede, ku skutočnému žitiu a trvalej spokojnosti sa nepriblížime. Skôr či neskôr sa vydáme na zostup do tupej nudy, apatie a prázdnoty; do Avīci.

(Slovo Avicii vyjadruje v buddhistickom slangu najnižšiu úroveň pekla.)

__________________________________________________

Použité články:

Kate Bain. Avicii: the poster boy for EDM who struggled with the spotlight. Guardian, April 21, 2018
https://www.theguardian.com/music/2018/apr/20/avicii-appreciation-the-poster-boy-for-edm-who-struggled-with-the-spotlight

Jessica Pressler. Avicii, the king of Oontz Oontz Oontz. GQ.com, March 29, 2013.