PRO BONO
Niekoľko argumentov pre spiritualitu DOBRA/1
PRO BONO
Prečo potrebujeme hnutie praktickej spirituality.
Láska je DOBRO a dobro je UŽITOČNÉ!
Protestantské kresťanstvo v západnom svete
uviazlo v ríši slov.
Má to svoju logiku, keďže sa považujeme za cirkvi SLOVA, hrdí na to, že Písmo je pre nás hlavným zdrojom a prameňom PRAVDY. Preto bola SOLA SCRIPTURA jednou z hlavných téz reformácie. Luther sa vášnivo pustil do prekladateľského zápasu, aby sprístupnil Biblické texty pospolitému ľudu. Preložiť texty starého i nového testamentu do ľudovej nemčiny bolo totiž pre úspech reformačného hnutia kľúčové. Guttenbergov objav kníhtlače potom spustil lavínu a svet sa začal zapĺňať výtlačkami knihy kníh postupne vo všetkých jazykoch sveta.
Protestantský dôraz na Písmo má však svoje úskalie
a to sa postupne stalo tendenciou v teológii.
Pietizmus dovŕšil tento trend svojím dôrazom na osobný prístup k slovu ba až privatizáciu, prílišné zosobňovanie textov a pasáží Písma. Kým dovtedy bol jediným čitateľom, vykladačom a mediátorom textov Biblie výhradne kňaz, odteraz si to mohol dovoliť každý gramotný človek. Dnes sme navyše zavalení stovkami teologických kníh, štúdií, pozeráme video výklady, homílie a kázne z celého sveta. A navyše, a to je dosiaľ nevídaný fenomén, si z toho celého tvoríme veľmi osobnú teológiu, bez šance, aby to vôbec niekto korigoval. Ak tomu dobre rozumiem, stala sa správna vec, vzťah viery človeka je priamo a nesprostredkovane nadviazaný – RELIGIO – medzi konkrétnym veriacim človekom a Pánom Univerza. Už nepotrebuje prostredníka, i keď duchovenstvo o to stále do istej miery usiluje. Takže skvelá vec, Nebeský otec má konečne osobný vzťah so svojimi deťmi.
Ten je však až zákonnícky fixovaný na slovo.
Toto sme tu v dejinách starozákonného zjavenia už raz mali a označujeme to ako zákonníctvo. Znalosť zákona a jeho precízne dodržiavanie je minulosťou našej spirituality, ale pretrváva v mnohých podobách dodnes. Dnes však nastal čas DUCHA a PRAVDY. Tak ako hovorí Kristus v rozhovore so samaritánskou ženou pri studni. Časy, kedy budeme uctievať BOHA v duchu a v pravde. DUCHOM môže byť myslený étos evanjelia i celého Kristovho života – ktorý je zjavením Boha v ľudskej podobe. On sám hovorí vtedajším náboženským elitám – milosrdenstvo chcem a nie obete (obrady, rituály, uctievanie). PRAVDOU môže byť realizácia tohto diela milosrdenstva. Pravdivý je reálny, skutočný, tak ako On bol uskutočneným LOGOS-som, slovom, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Naše “pravdy” v slovách, myšlienkach, prehláseniach sa stávajú skutočnými až v skutkoch. Dovtedy nie sú skutočnou pravdou. Tak ako je medzi teóriou a praxou ešte dlhá cesta uskutočňovania zámeru, projektu či myšlienky. Skutky milosrdenstva sú slabinou protestantizmu, historicky sú akoby “zakliate” samotným Lutherom, ktorý hovorí, že sa nijakým skutkom nemôžeme Bohu zapáčiť. V našej teológii ľudí odrádzame zdôrazňovaním, že ľudské skutky sú ohyzdným rúchom a preto sa o skutkoch neučí, nekáže a k skutkom sa nepovzbudzuje. Táto pravda však platí len pokiaľ ide o záslužné skutky, ktoré nemajú žiadny vplyv na akt spásy, ktorá je darom Božím z milosti. V horlivej snahe neprivlastniť si akékoľvek zásluhy však zabúdame na skutky obetavosti, horlivosti a milosrdenstva inšpirované samotným Kristom, ktoré sa zrodili z túžby Ho nasledovať v Jeho príkladnom a obetujúcom sa živote. K takýmto skutkom sme priamo vyzývaní samotným Písmom na mnohých miestach, napríklad v Pavlovom liste Efezským kresťanom 2,10:
