Ľubomír Badiar

Som už starší muž a preto mám na takúto priamu kritiku právo.

5solas

Poviem vám prečo?

Vyrastal som v dedinskom náboženskom prostredí. Dostal som od svojej konfesie všetko – počnúc krstom a končiac manželským zväzkom. Ako mnohí ostatní rovesníci a spolukonfirmanti sme sa krátko na to “stratili” vo svete. Nedávam to za vinu cirkvi, ani náhodou. Bola to moja slobodná voľba. V momente, keď som bol dosť ďaleko od otcovských zvykov, mentorovania a cirkevných konvencií – zanechal som tieto starodávne ZVYKY. Späť do cirkvi ma vrátila až manželská kríza. Vážna kríza, keď sa vám napĺňa manželstvo nenávistným zápachom, ktorý vás obidvoch začína silne otravovať. Do takejto trpiacej mladej domácnosti vstúpilo Božie dobro v jedinom človeku. Ten nám venoval dosť času a sprevádzal nás až ku konečnému ÁNO. Povedali sme áno BOHU. Pochopili sme, že On je už tou poslednou, ale zároveň JEDINOU cestou, po ktorej máme SPOLU ísť. Z celého “happyendu” nášho manželstva sme si tiež vzali jedno celoživotné poučenie – po akých cestách musí chodiť naše kresťanstvo.

Odvtedy uplynulo 33 rokov.

Boli to roky plné DYNAMIKY života. Škola, ktorú je hodno absolvovať, pretože znamená ZISK poznania, ktoré pozdvihuje k NEBU. Viem, znie to vznešene. Nie však pre toho, kto už ležal v páchnucom blate vyprodukovanom svojím EGOM. Vrátili sme sa do cirkvi, ktorá ma vychovala a začali trpezlivo žiť v ťažkom stredovekom duchu, atmosfére, ktorá nepriala ničomu radostnému, tvorivému ani komunitnému. Život v kostole a okolo kostola. Zvláštne – DODNES sa na tom príliš veľa nezmenilo. Preto sa pýtam – Kde je chyba?

Moja cirkevná KARIÉRA ma viedla po chodníčkoch, na ktorých som mohol spoznať bolestné podoby života cirkvi. Nie, nepreháňam, videl som mnohé udalosti, vzťahy a rituály ZVNÚTRA. Zbierajúc skúsenosti zdola – od cirkevného zboru až hore – po samotnú SYNODU. Proste silná INŠTITÚCIA s jasnou hierarchiou, cirkevnými predstaviteľmi, zbierkou zákonov, cirkevnými úradmi, rituálmi, grémiami…

Mňa však celoživotne uchvátil iný ÉTOS.

Rané kresťanské obce. Božia komunita premenená praxou. Žijúca v intenzívnych vzťahoch, zdieľajúca sa, spolutrpiaca, radostná… Toto akoby prestalo existovať. Formálne áno, v rečiach, kázňach, prednáškach… V praxi to však ťažko NÁJDEŠ. Dnes už viem, že to nie je také jednoduché. Dať DOKOPY cudzincov a naučiť ich považovať  toho druhého za väčšieho od seba. V komunite musí EGO denne UMIERAŤ, pretože je plná rozdielnosti a hľadanie porozumenia  je veľmi namáhavé. Zrejme preto sme túto cestu VZDALI. Nahradili iným systémom. Služba jedného muža – bohoslužba – liturgia. Ľudí to naučíme a oni si na to časom ZVYKNÚ.  A zvyk sa stane železnou košeľou. Skúsili ste niekomu vyzliekať železnú košeľu? JA ÁNO. Ale už to nebudem robiť, je to zbytočné! To je náš prvý OMYL!

1/ Reformácia sa skončila! Zabudnite!

Považujeme reformačné hnutie v 16.storočí za konečné a jeho články za nemenné. Znovu – rečí o REFORMÁCII máme dosť. Ale v praxi sa nič nedeje. Sola Gratia, Fide, Scriptura, Solus Christus, Soli Deo Gloria. Skvelé! Návrat ku koreňom Biblických a Kristovských hodnôt sa podaril. Ale čo praktický život cirkvi uväznený v kostolných laviciach, okolo nemenného zastaralého rituálu, s jedným služobníkom, podľa málo zrozumiteľnej liturgie? Nebolo by už treba reformy po 500-rokoch zaviesť aj do tejto oblasti.

2/ Komunita – Pavlov obraz TELA KRISTOVHO

Nie je to viac ako len teologická téza? Nedá sa v praktickom živote posunúť naše bratstvo ďalej? A od koho to záleží, kto dá k tomuto pokyn, kto to môže vyučovať ako Písmom inšpirovanú PRAX? Raz nám, dnes už nežijúci vysoký cirkevný predstaviteľ, pri jednom pohovore “na koberčeku”, spýtavo povedal: …a to naozaj chcete žiť ako prví kresťania? A ako máme žiť? Podľa stredovekého návodu? Kde sa ľudia delili na vzdelaných a analfabetov, šľachtu a poddanstvo? Aká komunita sa vtedy dala žiť? Gróf Zinzendorf  to vo svojom “ochranovskom” spoločenstve skúsil – a skoro ho to stalo jeho spoločenský status. Ak by sa Luthera nezastal vysoký šľachtic – nebola by žiadna reformácia. Časy sa však medzitým veľmi zmenili – šľachtou sa stala stredná trieda  západnej spoločnosti, ľudia sú veľmi vzdelaní a v mnohom prevyšujú skúsenosti kňazov. Kultúra penetruje a (de)formuje svet, ľudia sa stávajú nevedomky ale dobrovoľne učeníkmi dnešnej doby a adaptujú sa v ohromnom tempe na parametre postmoderny. Prestávajú účinkovať moralizujúce kázne farárov, kazateľov… autorita duchovných sa rúca… kostoly sú stále prázdnejšie… zbory vymierajú… Je to nevyhnutná realita? Alebo robíme niečo veľmi ZLE, zastaralými technologickými postupmi. Nelejeme čerstvé Božie víno do starých kožených vakov ktoré ich nemôžu udržať???

3/ Nemenná stredoveká liturgia prežila bez závažných zmien aj môj život.

Ako cirkevný laik som sa usiloval o alternatívnu podobu bohoslužobného stretnutia orientovaného na cieľovú skupinu mládeže, mladých rodín s deťmi, umelcov, bezdomovcov… Neoficiálne sa nám čosi podarilo vykultivovať priamo vo vnútri našej komunity. Na vlastnú päsť, podľa svojej viery. Nie bez útokov, zničujúceho odporu a ohovárania vieroučných inkvizítorov. Medzitým naše deti vyrástli, rodiny sa prehupli do stredného pásma – ale LITURGIA pod svätou kuratelou najvyšších prežila až podnes. A zdá sa, že prežije aj naďalej. Kde sa podela demokracia v rozhodovaní aj o týchto veciach? Hlas nespokojných laikov i farárov volajúcich po slobodnej možnosti voľby, kedy by mal kňaz a zbor legitímnu možnosť stvárnenia bohoslužby,  podľa svojho zváženia, v tradičnej alebo modernej podobe – je nevypočutý. Nie, nezmení sa to, pokým nepadneme na kolená. Kostoly sa vyprázdnia, kňazi nebudú mať komu kázať, spievať a vysluhovať sviatosti. Tragédiou cirkvi je, že nemá nástroje na sebareflexiu. Kňazi sú jemnocitná a ješitná sociálna skupina, uzavretá si vypočuť akúkoľvek kritiku na adresu svojej služby. Navyše, neschopná počúvať druhých, keďže sú formovaní k monologickej službe.

4/ Profesionálne duchovenstvo žije život oddelený od reality

a stráca sociálny kontakt s tými, ktorých má duchovne inšpirovať. Ak je duchovná služba úzko spojená s psychosociálnym prostredím človeka, jeho vzdelaním, prácou, rodinou, problémami… vyžaduje si náročné vzťahové sprevádzanie, ktoré častokrát presahuje až do terapie. Duchovný služobník by mal byť preto vzdelaný, zorientovaný a pripravený slúžiť aj v príslušných oblastiach. Dobrým príkladom je český diakon a psychiater Max Kašparů. Reformu potrebuje duchovenstvo aj v tejto oblasti. Dobrou cestou je tiež dvojaká profesia duchovných v niektorých krajinách a cirkvách. Akademický teológ, liturg a kazateľ je DNES prežitá a bude už len menej použiteľná agenda cirkevných profesionálov. Samozrejme, veľkou pomocou duchovnému profesionálovi by mohol byť celý ansámbl laických profesionálov, skúsených v rôznych oblastiach. Problémom je povolávanie takýchto ľudí k formácii komunity svojím dielom služby. Veď okolo nás sa to len hemží skúsenými odborníkmi – psychológmi, sociálnymi pracovníkmi, lekármi, politikmi, ekonómami… Viem, nie je ľahké ich angažovať pri dnešnom zaneprázdnenom spôsobe života. Ale inokade cesta nevedie.

5/ Laické učeníctvo ako základ každej komunity

je asi najviac zanedbaná kapitola Kristových učiteľských vzorov. Sám vo svojom príbehu, ako Boží pastor, dáva dokopy predivnú skupinu laikov. Neučených, živelných, remeselníkov mora. Tri roky chodenia po vrchoch, záhradách, dedinách a mestách z nich urobilo preverených praktických misionárov. Na konci Kristovej pozemskej misie ich sám posiela učiť – po svojom vzore: zachovávať Jeho dôrazy, učenie i prax. NESTALO SA! Učeníctvo skončilo v treťom storočí, keď ho stále viac inštitucionalizovaná a hierarchizovaná cirkev nahrádzala profesionálnym  systémom kňazskej a biskupskej správy cirkvi.

6/ Menej rečí a viacej skutkov dobročinnosti.

Dobročinné konanie je ústredným Kristovým étosom. V kázni na vrchu zdôrazňuje kresťanskú agendu viditeľných dobrých skutkov: …aby vidiac vaše dobré skutky…! Kde sa zrodila praktická pasivita. V príliš demotivujúcej “lacnej” milosti? Potrebujeme reformu v dobročinnosti, milosrdenstve, prijímaní – zvlášť voči slabým, chudobným, chorým a sociálne vylúčeným osobám. Tam DOBRO Kristovo nenahradia slová a spevy. Príklad milosrdnej agendy katolíckeho kňaza Mariána Kuffu svieti naširoko ako úžasný príklad spojenia kresťanovej dobročinnej driny a prirodzeného vzťahového kázania i káznenia ľudskej nemorálnosti, arogancie a neviazanosti jeho klientov a ich hriechov. On ich s láskou tituluje za “svojich chlapcov”. Treba jasne zdôrazniť, že robiť jedno bez druhého nie je Kristovým nasledovaním.

 

2. októbra 2016
7navrhov-na-reformy4

Kritická úvaha o stave cirkvi

Som už starší muž a preto mám na takúto priamu kritiku právo. Poviem vám prečo? Vyrastal som v dedinskom náboženskom prostredí. Dostal som od svojej konfesie […]
20. septembra 2016
nadprirodzeny-rast

Smutné výročie

(čítanie na 1,5 minúty) 1517-2017 500 rokov reformácie kresťanskej cirkvi prinieslo mnoho zmien. Tá podstatná sa však nekoná. V našej “drahej” evanjelickej sme zostali pevne stáť […]
8. mája 2016
tvare1

Čítaj v nich…

  Našťastie! BOH hľadí hlbšie. Nezasekne sa na vonkajšej podobe ako človek. Jeho OKO zostupuje hlbšie a hľadá skrytú hodnotu. Neodradí Ho momentálny status. Vidí dušu […]